Komentar VUC

Pochádzam z Rimavskej Soboty, mesta s úžasnou históriou, žalostnou súčasnosťou a temnou budúcnosťou. Pre mňa osobne to pri kontakte s ľuďmi zo vzdialenejších končín Slovenska znamená celoživotné vysvetľovanie, že nie som Maďar. Na vojenčine v Humennom som svojmu veliteľovi pri posielaní na poddôstojnícku školu musel vysvetľovať, že mi nerobí problém hovoriť po slovensky, na samotnej „pé-eške" v Poprade, že moje meno sa nepíše „Csaban" a pred pár rokmi pri výlete do Ružomberka zase oponovať inak sympatickému ujkovi, ktorý pri pohľade na evidenčné číslo RS bodro vykríkol: „Ej, aj tým Maďarom sa tu u nás páči!" Beriem už ako samozrejmosť, že ľuďom, ktorí tento kraj bližšie nepoznajú, musím vysvetľovať, že tu nežijú len Maďari, ale nadpolovičná väčšina obyvateľov mesta sú Slováci a v neďalekom Tisovci dokonca pôvodne malo byť prvé slovenské gymnázium. Niektorí sú prekvapení, keď im poviem, že v tomto kraji zbieral Dobšinský svoje ľudové rozprávky, Hrebenda rozvážal knihy, rodila sa tu Bottova Smrť Jánošíkova a leží tu pomyselná Otcova roľa Ivana Krasku. Proste, je to môj malý kríž, na ktorý som si zvykol a už mi to nerobí problémy.

V posledných rokoch je však moje mesto okrem Maďarov a pravidelne najvyššej nezamestnanosti čoraz viac spájané aj s inou pálčivou témou. Je to téma, o ktorej sa nesmie príliš otvorene hovoriť, pri ktorej v SME s trasúcou sa rukou automaticky zatvárajú diskusie a na ktorej si za prispenia štedrého žriedla eurofondov vybudovalo množstvo mimovládnych organizácií svoju kariéru a živobytie. Áno, sú to Rómovia, alebo Cigáni.

Nemyslím si o sebe, že som xenofób či rasista a vyholenú hlavu mám len preto, že som plešatý. Uvedomujem si tiež hrozbu fašizmu, ako priaznivca histórie ma zaujíma druhá svetová vojna s jej hrôzami a o neonacizme som písal svoju rigoróznu prácu. Medzi priateľmi mám okrem Maďarov viacero Rómov a niektorí z nich by v usilovnosti a pracovitosti mohli byť príkladom aj pre tzv. majoritu. Bohužiaľ, či sa to už niekomu páči, alebo nie, z môjho uhla pohľadu sa jedná skôr o výnimky a životný štýl mnohých Rómov vnímam ako veľký problém. Oveľa častejšie totiž stretávam napríklad dobre živených jedincov, ktorí si svoje spory dokážu riešiť hulákaním na hlavnom námestí, drzých nagélovaných výrastkov či tehotné dievčiny, ktorým ešte nezaschol atrament na občianskom preukaze. Vídavam frajerov na starých, rozpadávajúcich sa a dymiacich autách, častokrát s divnými cudzokrajnými číslami, ktorí si s dopravnými predpismi nerobia veľa starostí. Poznám jedincov narušujúcich verejný poriadok a občianske spolunažívanie s takou vervou, že polícia k nim chodí ako na hodiny klavíra. Ďalší zase chodia so psami žobrať do Talianska, zbierajú zbytočné kanálové poklopy, či navštevujú mestský les za účelom  jeho čistenia od palivového dreva a aby sa nemuseli príliš zohýnať, pília kmeň meter nad zemou. Je tu proste velikánska skupina Rómov, ktorí sú zvyknutí len brať, stále čakajú, že dostanú niečo zadarmo a keď to dostanú, vôbec si to nevážia a devastujú to.

Ešte horšie je to pri ceste mojím rodným krajom. Kedysi malebné dedinky a hrdé mestečká sú len smutným tieňom svojej zašlej slávy, sympatické dedinské domčeky a kedysi krásne zemianske domy sú teraz ošarpané, polorozpadnuté a plné nových nájomníkov, ktorých jediná stavebná úprava spočíva v namontovaní veľkého „satelitu". Obce s bohatou históriou dnes pôsobia ako getá, alebo sídla z tretieho sveta a prejsť sa po nich aj za bieleho dňa chce istú dávku odvahy. Aj také je rozprávkové Slovensko, malá veľká krajina. Skôr malá krajina plná veľkých problémov.

Najhoršie je, že s tým nikto nič nerobí a všetci si na rómsky problém zvykli. Štát si už zvykol, že podhadzovaním pravidelných dávok Rómom aspoň čiastočne zavrie ústa, Rómovia si zvykli, že dávky sú ich istotou a ostatní ľudia si už zvykli na istotu, že rómsky problém tu proste je a nikto ho skutočne nebude riešiť. Všetko je to len o zvyku a rovnako sme si tu na Gemeri zvykli na desiatky prázdnych skrachovaných fabrík, vyrabované budovy bývalých roľníckych družstiev či siahodlhú šesťkilometrovú „diaľnicu" v polovičnom profile.

Samozrejme, nič nie je čiernobiele a vždy sa snažím brať do úvahy aj druhú stranu mince. Ešte v predchádzajúcom zamestnaní, pri nespočetných kontrolách v rómskom sídlisku Dúžavská cesta som si pri pohľade na zničené paneláky a bezútešné okolie až bolestivo uvedomoval, že ak by som sa ja bol narodil do tohto prostredia, nikdy by som nemal šancu a vyrástol by som ako jeden z nich. Od narodenia by som bol odsúdený na svoju rolu v spoločnosti, krádež by som považoval za niečo samozrejmé a nemenné a opovrhovaný bielymi by som každú sobotu skoro ráno robil okružnú „nákupnú" cestu po kontajneroch, alebo len tak bezcieľne čakal na sociálne dávky. Lenže aj toto je dôležitá časť problému, o ktorom hovorím - existuje tu obrovská a stále narastajúca skupina ľudí, ktorá nikdy nepracovala a pracovať ani nebude, pretože tu práca proste nie je a nikto sa to nechystá zmeniť. Deti sa rodia do tohto prostredia a stávajú sa súčasťou neodvratného kolobehu, pretože rodičia ich učia presne tomu istému spôsobu života, na aký sú zvyknutí oni. Všetci si proste zvykli, že takáto je realita, slabo zaplatení a preťažení sociálni pracovníci robia svoju prácu len z nevyhnutnosti a iba v nevyhnutnej miere, riešia len najhorúcejšie prípady a tak, aby im to hlavne všetko sedelo „na papieri". A bludný kruh rodenia detí a poberania sociálnych dávok stále pokračuje...

Tým, že budem voliť Kotlebu, chcem upozorniť na tento problém, zdvihnúť varovný prst všetkým ľavicovým aj pravicovým politikom, ktorí sú v zásade úplne rovnakí a majú len plné ústa prázdnych rečí a planých sľubov. Chcem upozorniť na problém, ktorý neustále narastá a nikto ho v skutočnosti nerieši a aj sa ho bojí riešiť, pretože stačí iba máličko aby bol označený za rasistu, ktorý pošliapava ľudské práva. A tak sa stále iba vytvárajú nové a nové koncepcie na riešenie rómskej otázky a plnia sa nimi stohy papiera. Realita je však stále horšia a vzťahy medzi majoritou a minoritou napätejšie. Neviem, či si to páni politici vo svojich klimatizovaných kanceláriách a luxusných limuzínach naplno uvedomujú, ale v spoločnosti existuje obrovská miera latentnej nenávisti, ktorá je vždy znova a znova živená správami o stavaní sociálnych bytoviek, rómskej kriminalite a podobne. Nenávistné informácie o Rómoch a prosté riešenia ich problémov sa šíria mailami a sociálnymi sieťami s rovnakou intenzitou, ako v minulom režime medzi ľuďmi politické vtipy a rovnako ako vtedy sú vlastne vyjadrením bezmocnosti ich tvorcov a odosielateľov. Lenže bezmocnosť môže v krajných prípadoch vyústiť v zúfalé, ba priam extrémne (či extrémistické?) riešenia.

Nemám žiadnu naivnú predstavu, že Kotleba šmahom ruky vyrieši tento problém. Skôr naopak, jeho idey a návrhy sú až príliš jednoduché a príliš priamočiare. Navyše, plne si uvedomujem, kam by Slovensko mohlo smerovať, keby sa on a jemu podobní dostali k moci. Lenže nemám inú možnosť, som len obyčajný človek a neviem iným spôsobom upozorniť na problém, ktorý ma trápi. Možno, ak sa Kotleba a jeho prívrženci či iné radikálne skupiny stanú politickou silou s ktorou bude treba rátať, tak snáď vtedy politici spozornejú a všimnú si, že medzi ľuďmi to začína vrieť. Hádam si vtedy konečne uvedomia, že hlavne oni sami svojou apatiou donútili ľudí, aby sa začali utiekať o nádej k rôznym radikálnym a extrémistickým hnutiam a konečne začnú pracovať na ozajstných riešeniach, ktoré by rómsky problém skutočne riešili, či zo začiatku aspoň zmierňovali. Ak ich k tomu neprinútime, nepošleme im varovanie, tak si budú naďalej spokojne nažívať v bezpečí svojich vil, na ktoré si zarobili poctivou prácou, stretávať sa v nich s kamošmi z finančných skupín, jazdiť v pracovnej dobe na služobných autách za vnučkami a sedieť na teplých miestečkách, obklopení rodinnými príslušníkmi na vedúcich pozíciách, ktorí boli vybratí v náročných konkurzoch s jediným uchádzačom.

Možno je to z mojej strany len smiešne a bezvýznamné gesto a svojou voľbou Kotlebu nič nezmením. Preto som aj dlho, veľmi dlho váhal, či vôbec napísať tento článok. Možno si aj ja len vyslúžim nálepku rasistu, moje názory budú vyhlásené za extrémistické a článok spochybnený. Ale nevidím už žiadnu inú možnosť a nechcem len bezradne čakať. Mám rád Slovensko napriek všetkým problémom, ktoré tu máme a nesnívam, neuvažujem o odchode do zahraničia. Tu som sa narodil a tu chcem aj žiť, hoci neraz je to skutočne ťažké. Chcem veriť, že máme silu riešiť problémy, ktoré nás kvária, len pred nimi nesmieme zatvárať oči. Snáď ešte nie je neskoro.